Keď sa na zoznam hier mojich deti dostala kartová hra Citadela, priznám sa, nebola som veľmi nadšená. Ale čo neurobí dobrá matka pre svoje deti. Takže naša zbierka hier sa opäť rozšírila o ďalšiu hru.

Niekoľko týždňou som sa úspešne vyhýbala hraniu, no nakoniec ma to dobehlo a mojim deťom sa to konečne podarilo. Prišiel deň, kedy som prvý krát držala v rukách karty. Pozerala som si ich a moja nálada s menila ako na horskej dráhe. Keď som videla karty s postavami, mala som miestami pocit, že ten, čo ich maľoval ( a to mám pocit, že to nie je počítačový výtvor, ale ručná práca) je síce vynikajúci umelec, ale jeho detstvo bolo silne poznačené nie zrovna peknými udaloasťami. Karty s budovami urobili na mňa omnoho lepší dojem, hoci aj tam sa našlo zopár takých veľmi ponurých. Po vzhliadnutí kariet sa moja chuť ešte zmenšila, pomaly ju nebolo ani vidieť....Raz som sa dala na boj, tak ho dobojujem dokonca.

Prvá hra bola veľmi kostrbatá, no herný systém ma celkom zaujal. Páčilo sa mi byť raz obchodníkom, raz žoldnierom, raz vrahom a zlodejom (toto sa dá beztrestne len tu), raz staviteľom, raz kňazom či čarodejníkom a dokonca aj kráľom. Ja rada hrám budovateľské a strategické hry a tu som našla z každého rožku trošku vo veľmi vyváženej forme. Nemôžem povedať, že som bola nadšená, no dalo sa...

No jedného dňa prišlo k zmene. Neviem v čom presne to bolo, ale zrazu ako keby som mala pred sebou inú hru. Postavy som zrazu videla v inom, skôr zábavnom svetle a celá hra ma chytila natooľko, že teraz to niekedy hrajú deti koli mne. Pomer sa otočil. Možno to bolo aj tým, že som objavila potenciál tejto hry. Je veľmi dynamická, tým sa dá zahrať niekoľko hier za sebou. Takže keď máme vyhliadnutú nejakú činnosť a ešte nám zostalo trochu času, môžeme si ju zahrať. Dá sa zobrať so sebou kam len chceme a zaberie minimum miesta. pravidlá sú jednoduché a potom ako som objavila čaro variantu hry troch hráčov (vtedy má každý dve postavy) je to omnoho zábavnejšie, akčnosť sa zvýšila a aj čas sa ešte viac skrátil.