Je ťažké hovoriť o svojich krajanoch, aké krivdy narobili nevinným ľuďom. Nemci to už niekoľko rokov zvládajú, teraz sa o to pokúsil JURAJ HERZ vo filme Habermannov mlyn.

V niektorých českých recenziách, najmä v Respekte, písali, že film nie je historicky verný.„To je pravda. Ale mňa, pravdupovediac, nezaujíma, čo je pozmenené a čo sa presne stalo v Bludove (pozn. severomoravská obec, kde žil nemecký mlynár Hubert Habermann) stalo. Ja nie som dokumentarista, som režisér hraného filmu. A za všetko, čo je vo filme, môžem dať ruku do ohňa. Nestalo sa to možno tej dedine, ale stalo sa to inde. Je to veľa príbehov, posplietaných dohromady. Tak sa robí hraný film."

Téma povojnových vzťahov Čechov a Nemcov nie je v českom filme, povedzme s výnimkou Kachyňovho Kočáru do Vídně z roku 1966, veľmi prítomná. Prečo?„Je veľmi ťažké hovoriť o svojich ľuďoch, ako robili krivdy iným. Predstavte si, že v súčasnosti urobíte na Slovensku film o povojnovom vysídľovaní Maďarov zo Slovenska. Ja neviem, čo sa tu deje, nežijem tu, ale viem, že sa tu vyburcovala taká nenávisť. Keby teraz niekto prišiel a povedal, ako ubližovali Slováci Maďarom, aká by bola reakcia? To ubližovanie bolo na oboch stranách. Teraz ide o to, či sa o to niekto zaujíma a či sa o tom niečo napíše, alebo urobí film."

Vy ste dlho žili v Nemecku. Ako je to tam s priznávaním si vlastnej viny?„Tam s tým nebol problém, pretože Nemci sú na to už zvyknutí. Sú stovky a stovky filmov o tom, že oni sú tí grázli, že oni sú tí esesáci, že sú to oni, kto napádal ostatné štáty, kto vraždil iné národy. Berú to ako smutnú pravdu. Moja dcéra tam chodila do školy, takže viem, čo sa tam rozpráva v školách. Mal som priateľa, ktorý mi raz povedal, že má osemdesiatročného otca, ktorého má veľmi rád, ale ako esesáka ho nenávidí. Ten rozpor v dušiach ľudí je v Nemecku veľmi cítiť. Tam deti, vnuci známych pohlavárov nacistického režimu, vydávajú knihy o svojich rodičoch. Cítia, že je to ich povinnosťou."