Aby som bol úprimný, musím sa priznať, že asi patrím do malej skupinky ľudí, ktorí majú radi upratovanie. K tomuto stavu som sa dopracoval postupom času a začínal som, možno ako ktokoľvek z nás, niekde v detských časoch, kedy poriadok v mojej izbe bol výsledkom dlhých bojov medzi mnou a mojimi rodičmi. Niekde sa však ich výchovné pôsobenie prejavilo, a ja som si všimol, že mi vyhovuje, keď mám okolo seba poriadok. Aby som však uviedol hneď na úvod veci na pravú mieru, nie je poriadok ako poriadok, a určite nie som zástancom hysterického pobehovania po byte s prachovkou alebo vysávačom, pretože sa to proste má. Tak takto veru nie. Poriadok by mal byť len prostriedkom, nemal by byť konečným cieľom, ktorý určuje našu existenciu. Nemal by byť taktiež nejakou metrikou, ktorá určuje akí sme vlastne ľudia. V takom okamihu sa človek stáva otrokom poriadku a tomu som sa vždy chcel vyhnúť.
Väčšina rodičov prirodzene vedie svoje deti k tomu aby si svoje veci dávali na poriadok, aby v ich izbe panoval aspoň nejaký “řád”, aby sa časom nemuseli prehŕňať a brodiť morom pohodeného prádla, neodloženách hračiek a iných záludností, ktoré sa sem a tam občas v izbách potomkov vyskytnú. Nikto ešte presne nezistil, ktoré výchovné postupy exaktne spôsobia, že niekto sa stane milovníkom poriadku v miere takmer obsesívnej a niekto sa rád nechá pochovať za živa pod mnohosťou vecí, ktoré sa v jeho príbytku nazhromaždili.
