Dávanie a branie. Strácanie a získavanie. Uľpievanie a sloboda. Tieto slová mi rezonujú v hlave vždy, keď sa s niekým bavím o biznise, o podnikaní. Mnoho ľudí má obľúbené porekadlo, ktoré hovorí, že nič nie je zadarmo. Vo všeobecnosti by som povedal, že sú veci v našom živote, ktoré sú zadarmo, a za ktoré neplatíme (zopár vás určite napadne), aspoň nie je finančnými prostriedkami. Keby som sa však na to pozrel na absolútne elementárnej úrovni, tak by som povedal, že vždy prebieha určitá výmena. Energia za energiu. Niečo za niečo.

Je to základné pravidlo votkané do pradiva nášho vesmíru. Energia je predsa nezničiteľná, len sa mení jej forma. A teda nie je možné aby sme niečo dali a aby sme niečo nedostali na oplátku, a dokonca aj vtedy, keď by sme nechceli. Tu ma napadá obľúbený tzv.karmický zákon. Keď urobíte ušľachtilý skutok, bez toho aby ste za to niečo očakávali, tak karmický zákon spôsobí, že sa vám to v budúcnosti nejakým spôsobom vráti, či už chcete alebo nie. Je to ako by ste vyhodili do vzduchu kameň, vráti sa k vám, pretože ho k tomu núti gravitačný zákon. Skrátka, nič neostane bez odozvy. Dobrej alebo zlej.

Ak uvažujem nad braním a dávaním, nedá mi aby som si nespomenul na svoje pôsobenie v buddhistickom kláštore. Zvlášť rannajšia pochôdzka za almužnou bola krásnym príkladom toho, ako ľudia v tejto kultúre vnímajú branie a dávanie. Každý mních, ktorý sa postavil pred bránu domu a chvíľku počkal, dostal do svojej misy jedlo, ktoré potom doniesol do kláštora a tam sa oň podelil s ostatnými. Dávanie bolo prirodzenosťou, ktorá vyvierala z viac ako 2500 ročnej tradície. Samozrejme, že aj v tomto prípade dávajúci dostáva niečo na oplátku, ale na spirituálnej úrovni. Tradícia hovorí, že mnich je pôdou, na ktorú keď padnú semienka štedrosti, tak prinesú najbohatšie plody. Preto ľudia veľmi rad obdarúvajú mníchov.

Akú formu má dávanie u nás? Veľmi často je spojené zo snahou sa revanšovať. Na tom by nebolo nič zlé, ale keď sa toto očakávanie preklopí do akejsi povinnosti, tak už niečo nie je v poriadku. Akoby si nás dávajúci darom zaväzoval k tomu, že mu niečo v budúcnosti dáme. V takom prípade sa celý proces dávanie mení na vykalkulované plánovanie, čo komu dať a čo za to očakávať. Aj preto sa niet čo čudovať, keď chcete byť naozaj štedrý a dať niekomu niečo ozaj ušľachtilo, tak sa na druhej strane objavia vypovedané, alebo aj nevypovedané pochybnosti: ” čo ten druhý odo mňa za to bude chcieť? Kde je pes zakopaný? Nikto predsa nič nedáva zadarmo?” Prístup niečo za niečo je v nás tak hlboko zakorenený, že sa už na dávanie ani neviem pozrieť inak, bez toho aby v dávaní bola sledovaná nejaká skrytá agenda. A na druhú stranu, komplikuje to ešte fakt, že častokrát to je skutočne tak, že druhí od nás očakávajú reciprocitu. Mechanizmus, ktorý posiluje sám seba.