Daniel Goleman, autor knižky Emocionálna inteligencia, je odborníkom v oblasti behaviorálnej psychológie a funkcií ľudského mozgu. Je pravidelným dopisovateľom novín The New York Times a jeho práce sa objavujú v novinách a časopisoch po celom svete. Vyučoval na Harvardskej univerzite a je bývalým šéfredaktorom časopisu Psychology Today. Spolu s manželkou Tarou Golemanovou vedie skupiny kognitívnej terapie. V Centre kognitívnej terapie v New Yorku sa venujú schémovej terapii, ktorá sa sústreďuje na zmenu sebaničiacich emočných vzorcov.
Podľa Daniela Golemana je dôležitosť emócii a racionality v našich životoch rovnako dôležitá. To, čo je podstatné, je správna komunikácia medzi našimi citmi, emóciami a medzi našimi racionál-nymi stránkami. Je to tá záhadná schopnosť vedieť počúvať hlasu svojho srdca rovnako ako hlasu svojho rozumu. Pričom, podľa mňa, ich úloha nie je rovnaká, no je rovnocenná a na sebe závislá. Vysoká inteligencia je nám na nič, ak pre vtieravé emócie, ktoré nedokážeme spracovať, podávame trvalo neuspokojivé výsledky. Vysoko emocionálne inteligentní ľudia pritom nebývajú poväčšine žiadni géniovia s IQ 130. Sú to ľudia, ktorí dokážu svoju, hoci priemernú inteligenciu, podporenú správnym prežívaním pretaviť do výnimočných úspechov. Sú to úspechy ako v osobnom, tak v profesionálnom živote. V súvislosti s dôležitosťou emocionality sa často spomína Albert Einstein, ktorý údajne nepatril medzi najlepších žiakov, práve naopak problémových, a netajil sa tým, nakoľko využíval pri svojej práci intuíciu. Doslova povedal tieto slová: „na ceste k poznaniu intelekt nemá veľa práce. Vo vedomí dochádza k skoku, nazvime ho intuíciou alebo akokoľvek inak chcete, napadne vám riešenie a vy neviete ako alebo prečo.“ Mnohé z výskumov, ktoré Daniel Goleman v knihe uvádza potvrdzujú, že úspešnejší ľudia, spokojnejší a vyrovnanejší sú tí, ktorí dokázali rozvinúť svoju emocionálnu inteligenciu. To je práve najúžasnejšia schopnosť emocionálnej inteligencie – je tvárna a plastická, schopná vývoja a premeny. Kedykoľvek máme šancu sa v nej začať zdokonaľovať a stať sa majstrami. Je to tvrdý protiklad proti inteligencii vyjadrenej IQ, ktorá sa považuje zväčša za danú, a ktorú môžeme počas života len minimálne zvyšovať. IQ je chladne stabilné a pôsobí nedobytne ako človek bez emócií. EQ je naopak plne v našich rukách a dáva nám nádej na zmenu a vývoj. To sa mi na ňom páči asi najviac.
Daniel Goleman v súvislosti s IQ a EQ hovorí metaforicky o dvoch mozgoch, ktoré sú určené pre dva druhy myslenia – a dva odlišné druhy inteligencie – emocionálnu a racionálnu. V skutočnosti všetko prebieha v našom mozgu na dvoch odlišných miestach a všetko závisí od spojenia týchto dvoch miest a ich šikovnej spolupráce. Pri tom je veľmi zaujímavé, že emočné centrá nášho mozgu tu boli skôr než centrá našej racionality. Je to preto, že emocionalita ako taká nám bola daná pre zvládanie skutočne kritických, vypätých situácií. Podľa sociobiológov práve preto uprednostňujeme v kritických okamihoch svojho života city pred rozumom. Evolúcia pridelila emóciám v ľudskej psychike veľmi významnú úlohu. Naše emócie nám pomáhajú zvládať situácie, ktoré sú pre nás príliš dôležité na to, aby sme ich zverili niekomu tak racionálnemu, ako je náš intelekt. Goleman v tejto súvislosti hovorí napríklad o riešení situácií nebezpečia, o vyrovnaní sa s bolestnou stratou, o vytrvalom smerovaní k cieľu napriek obtiažam, o vytváraní partnerských vzťahov či o budovaní rodiny. Pripomína, že už len samotný fakt, že keď v nás prevládnu emócie chováme sa niekedy neuveriteľne iracionálne, by nás mal motivovať k tomu, aby sme EQ prikladali väčšiu dôležitosť. Emócie nás dokážu povzbudiť, povznášať, ale i zraziť z nôh a pôsobiť nám bolesť. Dvojsečnosť emócií pozná asi každý. Je otázkou rozvoja EQ nakoľko túto mocnú zbraň dokážeme využiť v náš najlepší prospech. Goleman vtipne poznamenáva, že niektoré prejavy náporu emócií by nám boli čosi platné, pokiaľ by sme žili v období pleistocénu. Tam mali reakcie typu – útek alebo útok skutočne svoje opodstatnenie. No čo si s týmito reakciami počať dnes? Rozvíjať svoje EQ ...
Výskumy EQ hlboko zaostávajú za výskumom IQ. Pre prijatie na školu či do zamestnania nám stále treba viac IQ, hoci, ako tvrdí Goleman, EQ ovplyvní to, či v štúdiu a zamestnaní vytrváme, aké budú naše úspechy, či nás bude práca či štúdium tešiť alebo bude zmesou nepríjemných pocitov. IQ je ako malé semienko, ktoré musí vytrvalo polievať sila EQ, aby strom vyrástol do krásy. Goleman doslova napísal, že rozum bez citového vedenia je úplne slepý. Sídlom emočného mozgu je náš limbický systém, konkrétne sídlo všetkých vášní – amygdala (grécky „mandľa“). Až o milióny rokov neskôr sa z týchto emočných centier vyvinul mozo mysliaci, šedá kôra mozgová alebo tiež neokortex – veľká zvraštená hmota tkaniva, ktorá vytvára horné vrstvy mozgu. Celý náš úspech závisí na spolupráci týchto dvoch centier. Goleman to dokladá viacerými anomáliami v správaní ľudí, ktorí mali spojenie porušené, napríklad vplyvom zranenia alebo operácie. V citových krízach preberá amygdala velenie nad väčšinou nášho mozgu – vrátane nášho racionálneho myslenia. V našom emocionálnom mozgu sú sústredené citové skúsenosti, naša emocionálna história. Racionálny mozog triedi, počíta a kalkuluje, pripraví nám zoznam. Emocionálny mozog ho prevezme a rozhodne na základe našich skúseností.
