Podľa datovania mojej mami asi tak v troch rokoch. :D Viedli ma k tomu zrejme gény. Neskôr som sa sústretila výhradne na ilustrovanie domácej četby. Boli to asi moje prvé (a zatiaľ) posledné komiksy, lebo dej na seba nadväzoval. Aj keď je v súčasnosti pre mňa dosť zložité identifikovať, aký dej tam vlastne prebiehal. Vizualizácia mojich predstáv ma teda sprevádza od útleho detstva, bolo pre mňa prirodzené, že som sa k tomu vrátila a začala sa tým živiť. Predtým som však musela vyštudovať nejaké remeslo. Kresliť vie v našej rodine úplne každý, no nikto sa tým neživí, takže sa to nepokladalo za niečo výnimočné a nikto tomu ani nevenoval extra pozornosť.

Dosť ťažké. Odišla som pracovať do tlačiarne rovno od šijacieho stola. Mala som len hmlisté predstavy, čo chcem robiť a DTP bol pre mňa záhadný, cudzí pojem. Našťastie mali so mnou trpezlivosť a ja som mala dostatok času všetko sa naučiť. Vrátane ovládania nejakých grafických editorov a vyrovnania sa s kritikou, či odmietnutím zo strany zákazníkov. Ale koľko pokazených filmov a pauzákov tam po mne ostalo, ani nechcem vedieť. :D

Nezačínala som ako živnostník, takže som nezháňala zákazky, ale firmu, čo ma zamestná. Posielala som maily so životopisom a referenciami, kde sa dalo. Zo začiatku sa mi nikto neunúval ani odpísať. Ale keď som získala nejaké skúsenosti a referencie v tlačiarni, bolo to jednoduchšie. Dostala som prvú veľkú ponuku na spoluprácu v alternatívnom vydavateľstve LCA. Podmienkou bol živnostenský list a presídlenie do Bratislavy. Pre človeka z dediny, čo celý život poriadne nevystrčil päty z domu, to bola teda poriadna výzva.

Ako živnostníčka som získavala ďalšie zákazky jedine cez internet. Založila som si web stránku, písala som blog... a išla som riadne pod cenu. Bolo to preto, lebo som nemala predstavu o tom, koľko si mám pýtať. Cenovú politiku som zmenila až potom, keď som si uvedomila, že robím veľa, no pokrývam ledva nájom, stravu a odvody.