Už niekoľkrát som bol svedkom rozprávania smutných príbehov o tom, ako niekto usilovne pracoval celý život, a potom z ničoho nič prišiel o prácu. Ostal doma, stal sa nazemestnaným, chradol, pustol. Jeho život sa skončil. A to častokrát nielen metaforicky ale aj doslova. Avšak smutné na týchto príbehoch nie je to, že sa človek stal nezamestnaným.To je dnes bežná súčasť života, asi taká ako keď ráno idete kúpiť chleba a mlieko. A nie je to práve nezamestnanosť ako taká dôvodom takého konca. Je to niečo iné. Je to naša ochota dať iným veciam a ľuďom moc nad naším životom.
Predstavte si človeka, ktorý hovorí, a počuť niečo také vôbec nie je výnimka, že jeho práca je celý jeho život. Čo sa stane keď jeho “celý život” skončí? Čo sa deje s nami keď náš život končí? Je to definitívny a nevratný koniec. Až na to, že zrovna pri práci máme na výber, či skutočne náš život bude končiť tým, že o prácu prídeme alebo nie. Ak je niekto tak sústredený na prácu, že okrem nej nič iné vo svojom živote nemá, tak sa niekde v minulosti stala chyba.V žiadnom prípade sa nedá hovoriť o niečom, čo je normálne a prirodzené, aj keď spoločenská mienka, prípadne firemná kultúra sa nás snažia presvedčiť o tom, že mať v živote len prácu je ok. Nie je. Tak ako človek nie je len chlebom živý, tak nie je živý len prácou. V jeho živote je mnoho oblastí, ktoré by sa mali tiež rozvíjať, ktorým by tiež mal venovať svoj vzácny čas a pozornosť.
