Čo však pekného povedať o Vianociach, ktoré majú predsa len určitý duchovný rozmer? Ktorých neoddeliteľnou súčasťou sa stali ľudovému folklóru sa rovnajúce návštevy chrámov, z ktorých masy veriacich všetkých kresťanských cirkví vždy opäť odchádzajú s uistením o všetko objímajúcej a všetko odpúšťajúcej Láske? Láske, ktorú sme úmyselne zbavili aspektu Spravodlivosti a urobili ju sladkasto príkrou, ba až slabošsky zmäkčilou len preto, aby čo najviac vyhovovala našej povrchnosti, duchovnej lenivosti a mnohým iným slabostiam?

No a po sviatkoch, strávených jedným, alebo druhým spôsobom, po dobrom jedle a pití, po plytkom odpočinku a zábavách, po dlhých, s povinnosti, ale bezmyšlienkovite strávených hodinách na rôznych slávnostných vianočných pobožnostiach nastane napokon všedný pracovný deň. Deň, v ktorom akoby švihnutím čarovného prútika náhle pominie všetko čaro Vianoc.

Nastáva totiž tvrdá realita a každodenný život! Tisíce ľudí, ktorí cez vianočné sviatky aspoň navonok deklarovali svoju príslušnosť ku kresťanským hodnotám v bežnom a každodennom pracovnom dni šliapu práve po týchto hodnotách hrubou čižmou. Kvôli peniazom, zisku a kariére opäť šikanujú svojich podriadených, opäť ich nútia pracovať v ľudsky nedôstojných podmienkach a za žobrácku mzdu. Opäť je vytváraná atmosféra strachu a boja o holé prežitie, opäť vzniká nenávisť, závisť, zlé a pokrytecké medziľudské vzťahy, opäť sa roztáča kolotoč klamstva, ziskuchtivosti, podvádzania, využívania a zneužívania iných. Zväčša tých slabších, menej šikovných a menej inteligentných.

Pomáhajúca láska a úcta človeka k človeku zostala len krásnou vianočnou rozprávkou, ktorá zmizla skôr, ako prvý sneh. Skutočný život sa totiž riadi úplne inými zásadami! Tu niečo také, ako úcta a pomáhajúca láska k ľuďom nemá miesto! A ak áno iba akože! Iba navonok a nikdy nie skutočne vnútorne a úprimne! Žiaľ, takéto a nie iné je pozemské ľudstvo! Veľká česť tým nemnohým výnimkám.