Skurvená politika, – precedí Oleg cez zuby a zahasí cigaretu o odpadkový kôš pred ľvovskou železničnou stanicou. Oleg je jedným z taxikárov, ktorí na ochrannú masku, zdobiacu tváre mnohých Ukrajincov, kašlú. Pochádza z dedinky vzdialenej dvanásť kilometrov od Ľvova a je presvedčený že hystéria okolo epidémie chrípky – gripy – je veľký humbug. „U nás rúška nikto nenosí a žije sa normálne. Chrípka je tu každý rok a vždy na ňu ľudia zomierajú. Jedno, či sa volá kalifornská, svinská, obyčajná..."
Ľudia sedia doma: Vezieme sa poloprázdnymi ulicami podmračeného mesta. Po pár minútach zastavíme pred hotelom Dnister. Na prvý pohľad je tu viac zamestnancov než hostí. Nepriamo to priznáva aj tridsaťšesťročný recepčný Alexej: „Situácia je veľmi zlá, ľudia umierajú, majú strach, " hovorí. „Ulice sú prázdne, školy, podniky, kultúrne zariadenia zatvorené. Všetci radšej sedia doma a čakajú, kým to prehrmí. U nás tiež výrazne poklesla návštevnosť."Alexej však nemá pocit, že by to bolo horšie ako v minulosti. Obyvatelia sa učia s chrípkou žiť a správy v televízii selektujú. Zaujímajú ich hlavne vyhlásenia lekárov a desivé vyhliadky senzáciechtivých reportérov vypúšťajú. „Aj moji známi a kolegovia ochoreli, ale nikto z nich nemá kalifornskú (prasaciu) chrípku. Vlastne ani neviem o nikom, kto by sa týmto vírusom nakazil, " dodáva.
Vyžírky: Po krátkej obhliadke relatívne slušného obydlia, s oknami vysoko nad ulicami, kde Stredoeurópana ruší len minizáchod učupený pod umývadlom a rozhegané balkónové dvere, drnčiace dlho po prudkom vytrhnutí z rámu, vyrážame do ulíc mesta. Zdá sa, že náš recepčný zhodnotil situáciu správne. Rúška na tvárach nosí len veľmi málo ľudí a aj z nich ich má väčšina zhrnuté pod nos. Jeho informácie o zatvorených podnikoch sú však zastarané. Mnohé kaviarne, krčmy či reštaurácie nachádzame otvorené, hoci s minimom štamgastov. V jednom z týchto zariadení posedáva len dvojica gamblerov a muž popíjajúci pivo debatuje s dvojicou barmaniek. „Áno, ešte pred týždňom ste si skutočne nemali kde vypiť. Ale teraz už strach ustupuje a ľudia sa do mesta vracajú, " hovorí Vasiľ, pričom si objednáva ďalší polliter. Podľa neho epidémia vytvorila nový druh podnikania. Zarábanie na ľudskom nešťastí. „Citróny zdraželi trojnásobne, cesnak je dvakrát drahší a ochranné masky, ktoré sem prišli v rámci humanitárnej pomoci, niektorí experti predávali v uliciach za desať aj dvadsať hrivien (asi 0, 9 – 1, 6 eura). Radšej si ich doma šijeme sami."
Ľudské mravenisko: O tom, že ľudia majú z nového vírusu strach, začíname pochybovať na najväčšom ľvovskom trhovisku. Tu je doslova pretlak. Ľudia sa prepletajú jeden cez druhého, tváre má zakryté len zlomok. „Mladých berie, starých necháva. Moja dcéra leží doma v horúčkach a pozrite, ja som tu. Zdravá, " smeje sa šesťdesiatšeťročná trhovníčka Oľga. „Strach? Nemám na to roky, aby ma vyľakala nejaká chrípka. A keby aj, čo mám robiť? V lekárňach nič nemajú a chrániť by som sa mohla akurát takto... aha..." a natlačí si kus šatky do úst. Hrozba neznámej choroby ju vôbec netrápi, schováva sa až pred naším objektívom. Keď jej však povieme, odkiaľ sme, upokojí sa a kričí na susedu vo vedľajšom stánku: „Svetlana, poď sem! Budeme sa fotiť do slovenského časopisu."Predierame sa davom, obzeráme ponuku, porovnávame ceny s tými našimi, až nás zaujme pár výrazných tmavých očí, hľadiacich sponad bieleho plátna. Tridsaťročná Irina nie je nadšená, že musí sedieť pri svojom tovare uprostred veľkého davu, ale žiť sa musí. Má dve malé dcéry a peniaze by im chýbali. „Podľa mňa situácia nie je taká zlá, ako sa prezentuje v médiách, ale nemôžem si dovoliť podceňovať ju, " dozvedáme sa. „Neviem, čo by sme robili, keby som ochorela."Mnohí sú presvedčení, tak ako taxikár Oleg, že za tým všetkým je politika a biznis farmaceutických firiem. Počas minulého režimu sa naučili neveriť propagande a ten súčasný im nedal dôvod na to, aby svoj postoj menili.„Umierajú, umierajú, " prehodí okoloidúci mladík. „Chrípka je teraz témou číslo jeden. Ale koho zaujíma, koľko ľudí zomrelo z biedy?"
