„Až doteraz som o tom nikomu nerozprával. Je to tak ťaživé a desivé, že hovoriť o tom, čo som videl, mi dodnes robí problém, “ týmito slovami začína kniha, ktorá vznikala v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ale hlavný hrdina v nich spomína na udalosti z rokov 1944 a 1945. Shlomo Venezia, Žid pochádzajúci z Grécka, ktorý bol počas II. svetovej vojny deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime.

Tu ako väzeň „pracoval“ ako člen sonderkommanda (zvláštneho komanda). Ich náplň práce bola desivá a práve Shlomo Venezia v knihe prináša obludné svedectvo o smrtiacej mašinérii, ktorá v tábore fungovala. Kniha prináša oveľa viac ako chladné čísla o počtoch obetí, ktoré si človek môže vygoogliť, prípadne nájsť vo Wikipédii. Kniha V pekle plynových komôr totiž prináša autentické rozprávanie človeka, ktorý otvorene hovorí o svojej „práci“.

Shlomo Venezia sa do tábora dostal s celou svojou rodinou, už po pár hodinách sa od spoluväzňa dozvedel, že jeho mama sa „oslobodila cez kremačný komín“. Shlomo tomu spočiatku nemohol uveriť: „Neveril som mu. Predstava, že by nás z Grécka viezli až sem len preto, aby nás po príjazde splálili, bola absolútne nemysliteľná. Vravel som si, že mi len chce ako nováčikovi nahnať strach.“ Vzápätí bol zaradený do sonderkommanda.

Členovia komanda boli ubytovaní priamo v podkroví krematória. Každá budova mala okrem toho dve poschodia – suterén a prízemie. V suteréne boli prezliekarne (či skôr vyzliekarne) a miestnosť so sprchami. Odsúdení na smrť do miestnosti totiž vchádzali s vedomím, že ich idú „dezinfikovať“.