Pomaly, nenápadne a nikto si nevšimne, že odchádzam. Všetci mi hovoria "Nevzdávaj sa! Ty to dokážeš!" "Bojuj! Si dosť silná!" "Nesmieš sa poddať!", ale nikto mi doteraz nepovedal, prečo mám vlastne bojovať. Za čo? Nič ma už nedokáže zastaviť.

Manžel, ktorého som 5 rokov ľúbila, odišiel s nejakou ženou, hneď ako zistil, že som potratila. Držalo ho tu len to dieťa. Ale keď som zistila koho to vlastne milujem, moja láska sa rýchlo vytratila. Týždne som bola na dne a keď som pomaly začala znova žiť, stretávať sa s priateľmi, chodiť do kina, na koncerty a začala som sa obzerať po mužoch, prišlo to tak nečakane. V jeden deň som odpadla. Moji priatelia ma aj napriek mojim ubezpečeniam, že je mi už dobre, odviezli do nemocnice. Tam mi zistili moju Chorobu, povedali mi, že je smrteľná, ale ak budú správne účinkovať lieky a moje telo bude na ne reagovať, existuje šanca na moje vyliečenie. A tak sa tu denno-denne striedali zástupy ľudí, držali ma za ruku a snažili sa tváriť vyrovnane.

Bojovať som ale nechcela, nemala som prečo. A tak som pomaly odchádzala, strácala sa a dúfala, že si nikto nevšimne, že nebojujem. Takto to je lepšie, odísť potichu.

Mesiac po prijatí do nemocnice mi lekári povedali, že mi už nezostáva veľa času. V ten deň prišiel na moju izbu sanitár a zapol mi prístroj na dýchanie. Usmial sa na mňa, robil to vždy keď prišiel na moju izbu, no až dnes sa mi prihovoril: