Preplnený trolejbus asi pred dvanástimi rokmi. Idem na stanicu, pri pokladni vyťahujem peňaženku a nepríjemné zistenie - chýba mi diár. Peňaženka tam našťastie je, bola pod ním, v malej kabelke musí mať všetko svoje miesto, inak ju nezavriem. Ale ten diár...v koženej väzbe, na pohmat mohol pôsobiť ako peňaženka. V ňom termíny prehliadok u lekára, stretnutí, zápisky, telefónne čísla, adresa, telefónne číslo ... pre prípad, že by sa niečo stalo, nech vedia, kam volať. Ešteže kľúče som mala vo vrecku.
Taký blbý pocit...keby sa mu podarilo vziať mi peňaženku. A nedajbože aj kľúče. A prečo vlastne? Jednoducho hocikomu siahnem do tašky, naruším jeho súkromie, vniknem do jeho života, spôsobím mu problémy; neviditeľný, možno videný, ale radšej nie, veď z cudzieho krv netečie, prečo riskovať vlastné zdravie za cudzieho?
Tržnica plná ľudí, asi desať rokov dozadu. Samý dôchodca, ľudia náhliaci sa z práce, je ich mnoho, ako keby dávali zadarmo, ale nedávajú, akurát za chvíľu zatvoria, tak všetci ešte rýchlo nakupujú, náhlia sa, času málo, zvečerieva sa. Predieram sa pomedzi dav, na rukách dvojročné dieťa, unavená, ponáhľam sa kúpiť mu banány, jedným okom zaregistrujem skupinku dôchodcov a zároveň cítim, ako sa mi kabelka na pleci niekde zasekla. Obrátim sa - mladý chalan, vysoký, tmavší typ púšťa moju kabelku, v ruke drží moje doklady...
V stresových situáciách ľudia reagujú naozaj nečakane. Ani ja som nečakala moju vlastnú reakciu. Schytím kabelku do ruky a začnem ňou zlodeja mlátiť hlava - nehlava. Nemám strach, bránim si majetok, v tej chvíli myslím len na to, že ma tento tu chcel okradnúť. Chalanisko asi tiež nečakal, ako zareagujem, vyplašene máva rukami, podáva mi doklady so slovami „Toto vám vypadlo". „Jasné, a ty si mi to chcel strčiť do kabelky, že?"pýtam sa ho medzi buchnátmi. Berie nohy na plecia a už ho niet. Dieťa skonštatuje šušlavou rečou: „Ave ši mu dava, žlodejovi!"
