Grécko nám konečne ukázalo, že žiť na úkor deficitov nie je donekonečna možné ani v Európe. Deficity zrazu vyskakujú z každého tmavého kúta. Kde sa vzali, kto ich spravil, kto ich odspraví a čo spravia oni nám? Odľahčene v siedmych krokoch.

Keď si niečo požičiam, viem, že to budem musieť vrátiť. Každý z nás si to uvedomuje a snaží sa väčšinou držať osobné zadlženie pod kontrolou. Ak nie, tušíme, že to bude mať nepríjemné dôsledky. Štát funguje trocha inak - keď si ja požičiam, zaplatí to niekto iný. Snáď by sme mohli z predlžovania rozpočtov viniť Keynesiánstvo, ale to je v tomto nevinne. Keynesiánstvo nie je o tom, že keď je cyklus dole, tak si požičiam, a keď je cyklus hore, tak si zase požičiam. A to je presne to, čo sa deje od druhej polovice 20. storočia (počuli ste, že by štát niekedy splatil celý zahraničný dlh? Pokúsil sa o to možno tak Ceausescu, a nie dobre to vypálilo).

Oveľa viac by som vinil politický cyklus. Život na dlh zlepšuje krátkodobú náladu obyvateľstva a to funguje viac ako dobre. Na druhej strane, ani totality nežijú bez dlhu.

Existuje aspoň čiastočné riešenie - uzákoniť maximálnu hranicu (ako v Poľsku), prípadne vypracovávať záväzné dlhodobé rozpočtové plány, ktoré pokryjú niekoľko volebných období (ako napríklad na Novom Zélande). Prirodzene, tieto prekážky nie sú nepriechodné, ale aspoň niečo.